V roku 1202 Leonardo z Pisy, známejší ako Fibonacci, odkryl súvislosť vyplývajúcu zo štúdia matematiky, prírody a umenia. Nielenže Fibonacci oboznámil kresťanský svet s arabskými číslicami, ktoré používame dodnes, ale taktiež predstavil zdanlivo banálny problém ohľadom  králikov. Fibonacci chcel vedieť koľko sa z jedného páru králikov narodí za jeden rok. Predpokladal, že začínajúc januárom  a pokračujúc každým ďalším mesiacom, každý dospelý pár králikov bude mať nový pár králikov. Zatiaľ čo pracoval na výsledku všimol si opakujúci sa vzor. Počet párov králikov narastal každý mesiac v určitom slede. Jeden, dva, tri, päť, osem, trinásť, dvadsaťjeden a tak ďalej. Každé číslo v tomto rade sa rovná súčtu dvoch predchádzajúcich čísel. Tri plus päť sa rovná osem, päť plus osem sa rovná trinásť a tak ďalej. Tieto čísla narastajúce do nekonečna sú známe ako Fibonacciho rad.

Vyzerá to ako čosi s malým významom, ale tieto čísla sa stanú kľúčom k odhaleniu väčšieho množstva záhad ako je len mračno králikov. Napríklad v botanike je na Fibonacciho číslach založená štruktúra kvetov. Ľalie majú radiálnu symetriu založenú na trojke. Fialka má päť lupeňov . Slnečnice majú počet lupeňov čítajúcich tridsaťtri, tridsaťpäť, alebo osemdesiatdeväť. Tento fenomén, nevysvetlený do roku 1993, zdá sa, presahuje genetiku a hovorí o prirodzenej dynamike rastu. Či ide o špirálu z radov semien slnečnice, špirálový rast ulity lodenky  alebo vetvenú štruktúru priedušiek v pľúcach. Organický rast je často vedený matematickým pomerom pochádzajúcim z Fibonacciho radu.

Postupným zväčšovaním Fibonacciho čísel je pomer dvoch susedných čísel čoraz viac a viac podobný.  Pomer sa približuje ale nikdy nedosiahne jednu presnú hodnotu (pozn.  prekl.: iracionálne číslo – nekonečný desatinný rozvoj). (pozn. prekl.: približný) Pomer je 1,618. Tento pomer bol pomenovaný Božským pomerom a neskôr nazvaný zlatý rez. Nakoniec bol označený symbolom Φ (Phi/fí), začiatočným písmenom mena gréckeho sochára Phidiasa, tvorcu umeleckých diel Partenónu.

Pytagorejci už v piatom storočí pred n.l. študovali pomer  Φ a vytvorili metódu konštrukcie obdĺžnika so stranami merajúcimi jedna a Φ. Perfektným štvorcom, priamkou od stredu strany k vrcholu a oblúkom vytvorili to, čo bolo neskôr nazvané zlatý obdĺžnik. Gréci tiež zistili, že keď odstránili pôvodný štvorec to, čo zostalo, bolo samo o sebe zlatým obdĺžnikom. Gréci verili, že zlatý obdĺžnik v sebe skrýval matematický kľuč ku kráse a začlenili ho do mnohých projektov. Najnápadnejším príkladom môže byť Partenón, ktorého väčšina častí sa zakladá na zlatom obdĺžniku.

Gréci neboli prvými, kto využíval optickú vyváženosť  Φ vo svojej architektúre.  Egypťania pred 5000 rokmi vystavali projekt veľkej Cheopsovej pyramídy práve na zlatých proporciách. Takéto meranie nemuselo byť zámerné ale posilňuje domnienku, že Φ má v sebe akési univerzálne estetické pôsobenie.

Umelci po stáročia študovali psychológiu krásy, zatiaľ čo biológovia zložitosť prírody. Bol to Fibonacci, taliansky matematik, kto pred 800 rokmi našiel spoločný matematický súvis,  ktorý spája tieto dve disciplíny a poskytuje hlbšie pochopenie.

Obrázky:http://en.wikipedia.org/wiki/File:NautilusCutawayLogarithmicSpiral.jpg; http://1.bp.blogspot.com/_sydA_xCOkr0/SiKHBV3vnHI/AAAAAAAAACY/AG_-KJfBvcA/s1600-h/golden+ratio.jpg

Pre ŽVV preložil a pripravil M.F.