Samica kutavky nielenže nakladie vajíčka v húsenici (alebo kobylke alebo včele), takže jej larva sa z nej môže stravovať, ale, podľa Fabra a iných, starostlivo vedie svoje žihadlo do každej uzliny nervového systému obete tak, že ju paralyzuje, no nezabije. Takýmto spôsobom sa mäso udržiava čerstvé. Nie je známe, či paralýza účinkuje ako celková anestézia, alebo či podobne ako kurare len ochromí schopnosť obete hýbať sa. Ak nastáva ten druhý prípad, obeť si musí uvedomovať, že ju zvnútra požierajú zaživa, ale nemôže pohnúť ani jediným svalom, aby proti tomu niečo urobila. Znie to barbarsky kruto, ale ako vidíme, príroda nie je krutá, len neľútostne ľahostajná. To je niečo, čo ľudia veľmi ťažko chápu. Nedokážeme pripustiť, že veci nemusia byť dobré ani zlé, ani kruté ani láskavé, ale jednoducho necitlivé – ľahostajné voči všetkému utrpeniu a bez akéhokoľvek cieľa.

Nám ľuďom stále vŕta v hlave účel. Pripadá nám ťažké pozrieť sa na niečo bez špekulovania, „na čo“ je to, aký úmysel je za tým. Keď sa posadnutosť účelom stáva patologickou, nazýva sa paranoja – nachádzanie zlomyseľných cieľov v tom, čo je v skutočnosti náhodná smola. Ale to je len prehnaná forma takmer univerzálne rozšíreného sebaklamu. Nech nám ukážu hocijaký predmet alebo jav, je pre nás ťažké odolať otázkam „prečo?“ a „na čo je to?“.

Túžba vidieť za všetkým účel je prirodzená u bytosti, ktorá je obkolesená strojmi, umeleckými dielami a inými skonštruovanými artefaktmi; bytosti, ktorá bdiac myslí prehnane na svoje osobné ciele. Auto, otvárač konzerv, skrutkovač, ladička, všetko toto legitímne oprávňuje otázku „na čo to je?“. Naši pohanská predkovia si kládli tú istú otázku pri hrmení, zatmení, skalách a potokoch.

[…]

Samotný fakt, že je možné položiť otázku, ešte neznamená, že je legitímna alebo že má zmysel. Je mnoho vecí, pri ktorých sa môžete spýtať „akú to má teplotu?“, „akú to má farbu?“, ale nemôžeme sa spýtať napríklad na teplotu alebo farbu žiarlivosti alebo prosby. Podobne sa celkom správne pýtate „prečo“ v prípade blatníka bicykla alebo priehrady Kariba, ale vôbec nemáte právo predpokladať, že otázka „prečo“ si zasluhuje odpoveď, keď sa týka bludného balvana, nešťastia, Mount Everestu alebo vesmíru. Otázky môžu byť jednoducho nevhodné, aj keď ich kladú úprimne.

[…]

Keby Príroda bola láskavá, urobila aspoň malú úľavu znecitlivenia húseníc, prv než ich zvnútra zožerú. Ale príroda nie je ani láskavá, ani neláskavá. Nie je ani za utrpenie, ani proti nemu. Prírodu nezaujíma utrpenie ani v pozitívnom, ani v negatívnom zmysle, ak toto utrpenie nemá vplyv na prežitie DNA.

[…]

Vo vesmíre slepých fyzických síl a genetickej replikácie budú niektorí ľudia trpieť, iní ľudia budú šťastní a nemá to ani hlavu ani pätu, nieto v tom nijakej spravodlivosti. Vesmír, ktorý pozorujeme má presne tie vlastnosti, ktoré by sme očakávali, ak za tým niet nijakého zámeru, účelu, zla ani dobra, ak tam nie je nič, len slepá, neľútostná ľahostajnosť. Ako napísal ten nešťastný básnik A. E. Housman:

Lebo Príroda, bezcitná, tupá Príroda,

nebude sa ani starať ani vedieť.

DNA sa ani nestará, ani nevie. DNA iba existuje. A my tancujeme, ako nám píska.

Úryvok z Richard Dawkins: Rieka z raja. Archa, Bratislava, 1996, str. 96-98, 128-130. Preklad do slovenčiny Zuzana Ladzianska.

Pripravil: D.V.

Obrázok: http://logicalpoint.wordpress.com/page/2/