Etická norma sa môže udržovať v populácii dvoma spôsobmi. Môže pretrvávať tým, že zvyšuje fitnes jedincov, ktorí sa ňou riadia. V najjednoduchšom prípade by to bol dôsledok recipročného altruizmu – akéhosi výpočtu, ktorý je vlastne implicitný aj v takých univerzálnych morálnych prikázaniach ako je „nerob svojmu blížnemu to, čo chceš aby on nerobil tebe“. Ale môže sa tiež jednať o silno virulentný mém, ktorý sa šíri populáciou aj vtedy, ak znižuje fitnes tých jedincov, čo sú ním infikovaní. Princíp minimalizácie utrpenia, založený na empatii, kombinuje biologický i kultúrny príspevok. Empatia ako biologická črta by bola jedným z tých abstraktných mentálnych „poštových schránok“, o ktorých už bola zmienka, ktorá môže byť zaplnená buď súcitom, charitou a obetavosťou, alebo závisťou, pomstivosťou či zlomyseľnou krutosťou. …

     Záleží len na konkrétnom zložení mémového poolu v nejakom kultúrnom prostredí, ktorý z dvoch typov správania prevláda. Príroda je ľahostajná k utrpeniu. Časť ľudského utrpenia je výsledok úmyselného konania ľudí, ale asi väčšia časť je nezamýšľaná, spôsobená neznalosťou a bezmocnosťou tvárou v tváre slepým prírodným a spoločenským silám. Nevedomosť, neschopnosť, pocit menejcennosti, strach predstavujú živnú pôdu pre mémy závisti a krutosti, ich opak podporuje zhovievavosť, súcit, oddanosť, spoločenskú hravosť. Po celé storočia ľudia vedu vysvetľovali a opodstatňovali ako činnosť zameranú na zmenšovanie neznalosti a bezmocnosti. Všetky princípy kognitívnej biológie opodstatňujú takéto chápanie vedy ako organizovaného zmenšovania neznalosti. Na druhej strane však reťazec tu uvedených argumentov spojuje vedu priamejšie aj so zmenšovaním utrpenia. „Hľadanie pravdy“ sa často považovalo za vnútornú normu vedy. Nie je však tomu tak: veda ktorá klame jednoducho vedou nie je. … Vznik vedy a jej ďalšia evolúcia ako inštitúcie boli samou svojou podstatou zviazané so zmenšovaním ľudských trápení: bolesti, ťažkej práce, biedy, úzkosti. Veda sa stala hlavným nástrojom v ľudskom snažení o minimalizovanie bolesti a maximalizovanie príjemnosti. … Z toho nevyplýva, že vedecké bádanie, ktorým sa spôsobuje utrpenie, či už nezamýšľané alebo aj zamýšľané, nie je vedou. Je vedou, ale so značným podielom neznalosti. Tak ako život na Zemi, či život v celom vesmíre, aj veda postupuje dopredu v bludisku: je v ňom veľa chybných ciest a slepých uličiek, ale cesta vpred v ňom predstavuje hlavnú evolučnú tendenciu. Úspech však nie je vopred predpísaný.

Úryvok je prevzatý z práce L. Kováča: Fundamentálne princípy kognitívnej biológie

Ladislav Kováč je slovenský vedec – biochemik a pedagóg

Horný obrázok: http://cyberbrahma.com/tag/beauty/

Dolný obrázok: http://www.psfk.com/2009/08/brain-adaptation-or-apocalypse.html

Pre ŽVV pripravil M.F.