Píše Richard Darwkins: 

Tu je zaujímavá úvaha od Stevena Granta.

Na púštnej rovine v Tanzánii, v tieni sopky Ol Donyo Lengai, stojí duna tvorená sopečným popolom. Krásne na nej je, že sa fyzicky hýbe. Je čímsi, čo sa odborne nazýva barchan, a celá sa hýbe naprieč púšťou severným smerom rýchlosťou 17 metrov za rok. Zachováva si svoj polmesiacovitý tvar a hýbe sa v smere svojich „rohov“. Čo sa deje je, že vietor na zadnej strane posúva piesok hore do mierneho svahu, a potom každé zrnko piesku dosiahne vrchol hrany, skotúľa sa dole do vnútra polmesiaca, a tak sa celá duna pohybuje.

Steven Grant zdôrazňuje, že vy aj ja sme viac na spôsob vlny než na spôsob čohosi stáleho. Pozýva čitateľa, aby si predstavil „zážitok z detstva – niečo, čo si jasne pamätáte. Niečo, čo môžete vidieť, cítiť, možno dokonca voňať, ako keby ste boli naozaj tam. Napokon, v tom čase ste tam ozaj boli, či nie? Ako inak by ste si to pamätali? Ale prichádzame ku veľkému prekvapeniu – vy ste tam neboli. Ani jeden atóm, ktorý je vo vašom tele dnes, tam nebol, keď sa odohrala daná udalosť. Hmota tečie z miesta na miesto a na chvíľu sa spojí, aby bola vami. Teda čímkoľvek ste, nie ste tým, z čoho pozostávate. Ak vám z toho na zadnej strane krku nevstávajú vlasy dupkom, prečítajte si to znova, dokým sa tak nestane, pretože je to dôležité.“

Úryvok pochádza z knihy Richarda Dawkinsa  „The God Delusion“ (česky „Boží blud“).

Preložil D.V.

Obrázok: http://ecotime.blogspot.com/2010_08_01_archive.html

Mohlo by vás zaujať:

Ernest Cline: Čo naozaj sme TU! (humorne ladená odpoveď na tú istú otázku)