Milovníci jazyka vedia, že existuje slovo pre akýkoľvek typ strachu. Bojíte sa vína? Potom máte oenofóbiu. Ste celý roztrasený pri cestovaní vlakom? Potom trpíte siderodromofóbiou. Mať obavy zo svojej svokry je znakom penterofóbie, a keď vás sužuje strach z nebezpečenstva, že sa vám arašidové maslo prilepí ku podnebiu vašich úst, znamená to arachibutyrofóbiu. A potom tu ešte je postihnutie Franklina Delana Roosvelta, strach zo seba samého, fobofóbia.

Ale presne tak ako nemať slovo pre nejakú emóciu neznamená, že taká emócia neexistuje, mať slovo pre nejakú emóciu ešte neznamená, že taká aj existuje. Pozorovatelia jazyka, verbivory a tí, čo rozprávajú predlhé slová, milujú výzvy. Ich predstavou príjemne stráveného času je hľadanie najkratšieho slova, ktoré obsahuje všetky samohlásky v abecednom poradí alebo napísať román bez jediného písmena e. Ešte ďalším pôžitkom lexikológov je hľadanie názvov hypotetických strachov. V tom tkvie pôvod všetkých týchto nepravdepodobných fóbií. Skutoční ľudia sa nechvejú pri akomkoľvek ľubozvučnom náznaku gréckeho alebo latinského koreňa slova. Strach a fóbie spadajú do krátkej a univerzálnej listiny.

Hady a pavúky sú vždy hrôzostrašné. Sú to najbežnejšie objekty strachu a odporu v štúdiách fóbií u vysokoškolských študentov, a boli nimi dlho v našej evolučnej minulosti. Čítať ďalej